Fejkové vzdelanie/tituly lekárov

Autor: Peter Visolajský | 8.9.2020 o 14:47 | (upravené 8.9.2020 o 21:37) Karma článku: 15,67 | Prečítané:  15982x

Tak ako pacient musí byť pri svojej liečbe informovaný o každom lieku a procedúre, mal by byť informovaný aj o skutočnom vzdelaní svojho lekára.

V poslednom čase sme na Slovensku svedkami zahanbujúcich odhalení, kde sa dozvedáme kto a ako podvádzal alebo si uľahčoval štúdium, aby získal vytúžený titul. Podvádzanie pri tituloch môže znamenať hanbu (nie zriedka medzinárodnú a celoštátnu), devalváciu vzdelania, ale v prípade lekára môže nastať aj riziko poškodenia pacienta.

Tituly pred a za meno sa získavajú z dvoch dôvodov. Jeden je ten, že človek sa vzdeláva, lebo túži po vedomostiach, po sebazdokonaľovaní a popri tom dostane titul ako „vedľajší produkt“ pri získavaní vedomostí. Druhým dôvodom je túžba po samotnom titule. Titul má v tomto prípade pomôcť danému  človeku  dostať sa do spoločnosti, kam v skutočnosti daný jedinec nepatrí, a nevie sa tam inak dostať, lebo na to nemá vedomosti, sebadisciplínu, ale hlavne charakter.  Žiaľ, takéto zahanbujúce túžby po tituloch sa na Slovensku nevyhli ani medicíne. A to má veľmi vážne dôsledky, pretože v medicíne vedomosti rozhodujú o živote a smrti.

V liečbe a v starostlivosti o chorých sa uplatňujú rôzne vedy:

  •  Medicína, ktorú podáva lekár. Ide o zisťovanie o akú chorobu ide – diagnostiku a o samotnú liečbu chorého – liekmi, operáciou alebo liečebnými procedúrami.
  • Zdravotné sestry sa starajú o pacientov prostredníctvom ošetrovateľstva, to určuje, ako pacienta ošetrovať
  • Sociálna  práca, ktorá rieši sociálne problémy občanov (napr. realizácia rodinnej starostlivosti, vrátane foriem náhradnej rodinnej starostlivosti, pomoc pri riešení hmotnej núdze, pomoc a podpora zdravotne postihnutým občanom, pomoc a podpora občanom vyššieho veku, pomoc a podpora nezamestnaným občanom, práca s deťmi s poruchami správania, práca so závislými občanmi a podobne)
  • Verejné zdravotníctvo sa zaoberá zdravím populácie a spôsobmi, ako predchádzať chorobám, predlžovať život a posilňovať zdravie prostredníctvom organizovaného úsilia spoločnosti (rieši napríklad zdravotnú výchovu, podporu zdravia,  prevencie ochorení a úrazov a pod. ).

Získať titul z medicíny je pomerne náročné, lekár musí napríklad pre získanie titulu docent, či profesor kardiológie alebo gynekológie, vyučovať iných lekárov (čo predpokladá, že o danej problematike vie viac ako oni), musí sa neustále v danom obore vzdelávať, zlepšovať a čítať množstvo zahraničných prác. Musí dobre liečiť, musí sám písať články do renomovaných časopisov, ktoré majú redakčné rady vzdelaných zahraničných lekárov. Pre tieto časopisy by bolo likvidačné ak by uverejnili nekvalitný článok. To znamená, že schvaľovanie uverejnenia  článku trvá dlho, lekár je vystavený zo strany svetových odborníkov  množstvu otázok a je vyzývaný na dokazovanie svojich  informácii k článku. Samozrejmosťou je, že nemôže text odpisovať, lebo na to redakčná rada ihneď príde, je diskvalifikovaný a má postarané o hanbu na celý svoj život. Všetky  publikované články sú verejne dostupné na renomovaných webových stránkach, kde sú  články vystavené diskusii odborníkov z celého sveta. A tiež sa  sleduje, koľko iných lekárov z  článkov čerpalo citácie. Tento proces je pod pomerne prísnou a sofistikovanou medzinárodnou kontrolou, lebo ide o vedy, ktoré sa zdokonaľujú vo vyspelých krajinách.

Akokoľvek by sa o takýto titul snažil človek, ktorý na to nemá vedomosti či danosti, uspeje len ťažko. Preto sa na Slovensku lovci titulov obracajú na podstatne ľahšiu cestu a to docentúru či profesúru z ošetrovateľstva, sociálnej práce, alebo z verejného zdravotníctva.  Tieto vedy a vzdelávanie v nich sú budované skôr lokálne na Slovensku,  nemajú takú medzinárodnú kontrolu ako vyššie spomínané medicínske vedy a kritériá na dosiahnutie titulu si často tvoria naše čerstvo vyliahnuté vysoké školy samé. Niektoré majú na svojich webových stránkach dokonca uvedené aj sumy, ktoré je potrebné na získanie titulu zaplatiť. Nechcem sa však venovať teraz viacerým pochybným školám, záujemcovia si informácie o nich  ľahko nájdu na webe.  

Štatistika nám môže dať predstavu, čo je ťažšia cesta k dosiahnutiu titulu. Skúste spočítať lekárov, ktorí získali titul profesora alebo docenta  v medicínskom obore (napr. kardiológia, chirurgia, interná medicína, pediatria, ..) za posledné  roky (google: prezident vymenoval profesorov).

Rôznych profesorov, docentov a nositeľov titulu PhD. pracujúcich v zdravotníctve máme na Slovensku  pomerne dosť, problém je, koľko  z nich má vyššie spomínané tituly naozaj z medicíny.

Je potrebné zdôrazniť, že ak sa lekár rozhodne pre profesúru, či docentúru napríklad zo sociálnej práce a túto prácu skutočne aj vykonáva a tejto oblasti sa venuje, nie je to  žiadny problém, je to chvályhodné  a ako spoločnosť z toho významne profitujeme. Takým patrí česť. Problémom pre spoločnosť sa to stane vtedy, ak ide len o túžbu po titule.  

A takáto túžba po titule má v zdravotníctve viaceré negatívne úrovne:

      1.Možné uvedenie pacienta do omylu

Predstavte si, že potrebujete operáciu srdca. Ako pacient samozrejme hľadáte toho najlepšieho odborníka. Teda ak môžete, vyberiete si operáciu u kardiochirurga – docenta, najlepšie profesora. Hľadáte menovky na webe, pozeráte na menovky na dverách kardiochirurgie. A konečne nájdete napríklad : „profesor  MUDr. V. Kačka CSc.“,  poviete si to je on, najlepší! – lebo je to jediný profesor na kardiochirurgickom oddelení. A zaklopete na jeho dvere. Pacient pre seba hľadajúci toho najlepšieho kardiochirurga ani len netuší, že ide o profesora ošetrovateľstva. Čo sa však týka medicíny, je tento profesor  na úrovni bežného lekára oddelenia. Čo sa  týka praxe,  dokonca často menej zdatného, lebo na úkor praxe lekára v nemocnici sa musí venovať teoretickému vyučovaniu ošetrovateľstva na  škole.

Ak je poskytovanie zdravotnej starostlivosti poskytovanou službou na trhu, potom je otázkou, či menovkou lekára s akademickým titulom bez uvedenia špecializácie nespĺňa (možno vedome, možno nevedome) znaky klamlivej reklamy. Klamlivá reklama patrí medzi nekalú súťaž. Podľa Obchodného zákonníka je „Klamlivou reklamou reklama ... služieb, ... obchodného mena, ktorá uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu osoby, ktorým je určená alebo ku ktorým sa dostane, a ktorá v dôsledku klamlivosti môže ovplyvniť ekonomické správanie týchto osôb alebo ktorá poškodzuje alebo môže poškodiť iného súťažiteľa alebo spotrebiteľa.

Pri posudzovaní klamlivosti reklamy sa zohľadňujú všetky jej znaky, najmä informácie, ktoré obsahuje o „... charakteristických znakoch súťažiteľa reklamy, najmä jeho totožnosti, kvalifikovanosti, ... ocenení alebo vyznamenaní“.

Etický kódex zdravotníckeho pracovníka hovorí:  „Zdravotnícky pracovník nemôže používať nedôstojné praktiky smerujúce k rozšíreniu počtu pacientov. Je zakázané takéto aktivity iniciovať prostredníctvom druhých osôb. Reklama a inzercia súkromnej praxe, zdravotníckych zariadení a používaných diagnostických a liečebných metód sú povolené. Reklama musí byť pravdivá, striedma, výsostne informujúca a nesmie mať znaky nekalej súťaže....“

      2. Neférová výhoda pri obsadzovaní verejných postov a riadiacich pozícií

Ak sa rozhoduje o tom, kto bude viesť dané oddelenie, či kliniku, teda kto bude primárom, či prednostom, tituly – písmenká pred a za menom zásadne rozhodujú. Predstavte si situáciu: Sú dvaja kandidáti: kandidát  A sa venuje svojej odbornosti, napr. onkológii, ctí si vedu a vyznáva slušnosť, férové správanie ku kolegom a pravdu, tituly pre neho nie sú cieľ ale vedľajší produkt. Hoci sa vzdeláva, učí a píše pre vedecké časopisy zo svojho oboru – z onkológie, je to pomerne ťažké, náročné na čas a komplikované. Suma sumárum bude mať papierovo slabšie tituly ako napríklad kandidát B, ktorý chce skôr riadiaci post ako viac vedomostí vo svojom obore. Veda pre neho je len cesta k lepšej spoločenskej pozícii. A môže sa stať aj to, že pôjde o kandidáta, pre ktorého je slušnosť len zdržiavanie v kariérnom postupe, férové správanie prežitok a preto si zvolil pragmaticky ľahšiu a rýchlejšiu cestu k titulu. Je síce onkológ, ale docentúru a následne profesúru si bezproblémovo spravil z ošetrovateľstva alebo sociálnej práce, ktorej sa v zásade ani nevenuje, ale jednoduché podmienky splnil....  Ak sa títo dvaja uchádzači prihlásia na výberové konanie na prednostu onkologickej kliniky, alebo primára onkologického oddelenia, kandidát B s titulom, hoci z úplne inej sféry, má obrovskú výhodu a vyšší počet bodov vo výberom konaní má takmer istý.

Dôsledok pre dané oddelenie je ľahko predstaviteľný. Nastáva frustrácia kolegov, ktorí nebudú motivovaní vzdelávať sa v onkológii, ale budú hľadať ľahšie cestičky, čo je v konečnom dôsledku zlá správa pre pacientov daného oddelenia.

Oponentom, ktorí budú tvrdiť, že k takémuto zvýhodňovaniu profesorov a docentov nikdy neprišlo by som odporúčal, aby si skúsili urobiť prehľad a porovnali si výberové konania v nemocniciach alebo na ministerstve zdravotníctva.

Úplne vtipné na tomto získavaní nemedicínskych titulov je, že ak lekár získa docentúru, či profesúru napríklad z verejného zdravotníctva, tak verejné zdravotníctvo môže len učiť, ale podľa nariadenia vlády 296/2010 Z. z. povolanie verejného zdravotníka nemôže vykonávať, lebo ho neštudoval.

Suma sumárum, tak ako pacient musí byť pri svojej liečbe informovaný o každom lieku a procedúre, mal by byť informovaný aj o skutočnom vzdelaní svojho lekára.

PS: Pravdepodobne som teraz pichol do osieho hniezda, ale ak pokladáte otvorenie tejto témy za dôležité a chcete pomôcť, aby sa vytvoril verejný tlak na to, aby si lekári zverejňovali  informácie o svojom vzdelaní, môžete tomu napomôcť napr. zdieľaním článku na Facebooku alebo kliknutím na "Zvýšte karmu" vpravo dole. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Hygienici: Nie je v našich silách kontrolovať Matovičove svadby

Hygienici trávia v práci víkendy aj nadčasy.

Lipšic nebude kandidovať na generálneho prokurátora

Lipšic chce pôsobiť v právnej praxi.


Už ste čítali?